Mama bola doktorka, psychiatrička. Kým nešla do dôchodku, pracovala v Pinelovej nemocnici na Cajle, potom v psychiatrickej ambulancii v Modre a v Národnom onkologickom ústave v Bratislave.Zostala doma, ochorela a o mesiac sa ocitla na onkológii v Bratislave, kde trinásť rokov pracovala, ako pacientka. Zomrela v auguste.
Zavše nás ako deti brávala do práce. Pamätám si “Pinelku” s krásnymi parkami, staré ženské oddelenie pri Fabiánovom mlyne, vilku, ihriská, ohradu so srnkami a danielmi, otvorené mužské oddelenie s červenou linoleovou chodbou, kde boli klietky s farebnými exotickými vtákmi, koncerty, ktoré pripravovali pacienti sami sebe, športové hry, skleníky, kaplnku…
Vedela by som vymenovať niektorých jej kolegov, ktorí už nežijú, dokonca by som si vedela spomenúť na zopár starých pacientov, ktorí v nemocnici dožili. Pracovala na mužskom aj na ženskom oddelení. Chodievala som za ňou do práce “hore” na Klenovú do Národného onkologického ústavu a zabehla som aj do ambulancie do Modry.
Psychiatrickí pacienti nás hocikedy zastavili na ulici, v obchode, na cintoríne, zavše prichádzali za mamou domov alebo telefonovali. Niektorých som po nej “zdedila”, dnes zastavia na ulici mňa, potrebujú sa vyrozprávať, požalovať, zavše nepotrebujú doktora. Tí mamini “čudáci” nás obklopovali celý život a ja mám k nim zvláštnu afinitu, príchylnosť. Odjakživa náš tato aj mama volávali všelijakých opustených “chudákov” k štedrovečernému stolu, vždy sme niekoho ratovali, napokon, aj náš sused Janko, ktorého som si na sklonku života adoptovala a svojím spôsobom dochovala, bol mamin pacient.
Diagnózy nemenujem, hoci by som mohla, niečo som počula od mamy, iné vyčítala. Predvčerom som jedným uchom počúvala správy, ktoré som nechala pustené v obývačke. Motala som sa po dome.
Maďarskí policajti vraj chytili slovenského “schizofrenika”, po ktorom slovenskí policajti pátrajú a pustili ho. Už trikrát toho schizofrenika pustili! A schizofrenik sa túla po Budapešti.
Iný schizofrenik šiel na prechádzku a nevrátil sa, tuším v Piešťanoch. Tak prosia o pomoc pri pátraní. A napokon schizofrenička, ktorá vraždila v Česku.
Tak sa teda pýtam namiesto Ligy za duševné zdravie, ktorá okrem iného pomáha spoločnosti akceptovať ľudí s psychickými chorobami a im viesť plnohodnotný život, či je na mieste v súvislosti s týmito chorými ľuďmi uvádzať ich diagnózy a šíriť paniku. Ja viem, že väčšina z nich, ak pravidelne užíva lieky, nie je pre okolie nebezpečná. Viem to z vlastnej skúsenosti aj od mamy. Väčšina ľudí však nie.
Mafiáni a zabijaci sú väčšinou “údajní” členovia podsvetia, eštebáci sú “údajní” členovia ŠtB a podvodníci a zlodeji v malom či vo veľkom “údajne” financujú stranu, vládu, “údajne” si dohadzujú kšefty… Po našom vrahovia, zlodeji a nenažranci.
Ochrana súkromných údajov v prípade psychicky chorých neplatí? V mene psychiatrických pacientov žiadam o uvádzanie diagnózy pre všetkých. Člen finančnej skupiny kardiak s vysokým cholesterolom Jano G., anorektička z relácie Dobré ráno, minister alkoholik alebo poslanci kleptomani. A my ostatní s depresívnymi poruchami, čo sa apaticky prizeráme a čušíme.
Autor: Veronika Šikulová
Zdroj: názory. pravda.sk
Foto: pravda.sk
