Vedecké štúdie poukazujú na úzky vzťah dôchodkov a sociálnych dávok, životného štýlu, demografických trendov a ekonomík “opatrovateľských štátov”. Sociálny štát mal byť vrcholným spoločenským zriadením. Ako sa ale ukazuje, ťahá v skutočnosti Európu dolu.
Jedným z neprehliadnuteľných dôvodov slabého ekonomického výkonu Európy je aj nízka pôrodnosť. V roku 2011 predstavoval priemerný počet potomkov na ženu v euroúnijnej dvadsaťosmičke len 1,6 dieťaťa. To je menej ako vo všetkých dvadsiatich najvyspelejších krajinách alebo regiónoch sveta (skupina G20), s výnimkou Ruska, Japonska a Južnej Kórey.
Zásadnú príčinu starnutia populácie možno hľadať v sociálnej politike štátu. Ekonómovia Beatrice Scheubelová z Európskej centrálnej banky a Robert Feng z Rostock univerzity dokladajú vo svojej novej štúdii, že to bola bismarckovská sociálna politika, ktorá na prelome 19. a 20. storočia výrazne prispela k zníženiu miery pôrodnosti. Obaja ekonómovia konkrétne spočítali, že po zavedení Bismarckových sociálnych dávok sa v cisárskom Nemecku medzi rokmi 1895 a 1907 znížil počet detí narodených v manželstve o 1,7 na každých tisíc obyvateľov.
Len spresnime, že keď prvý nemecký kancelár Otto von Bismarck v osemdesiatych rokoch 19. storočia žiadal cisára Viliama I., aby parlamentu predložil legislatívu zriaďujúci historicky prvý dôchodkový systém, bola kritickým vekom, s ktorým nárok vznikal, sedemdesiatka. V roku 1889, kedy bol systém uvedený do praxe, sa pritom muži v Nemecku dožívali v priemere 35,6 a ženy 38,4 roka. Hoci nízka priemerná očakávaná dĺžka života bola z určitej miery výsledkom stále pomerne vysokej dojčenskej úmrtnosti, aj tak možno povedať, že dožiť sa vtedy starobnej penzie zodpovedalo svojou pravdepodobnosťou zhruba výhre v lotérii.
V roku 1916 znížili v Nemecku vek odchodu do penzie na 65 rokov, ani tak sa ale až do druhej svetovej vojny väčšina populácie svojho starobného dôchodku vôbec nedožila. Napriek tomu bol ale dopad na zníženie miery pôrodnosti celkom markantný. Od druhej svetovej vojny pochopiteľne vplyv a objem sociálnych dávok, naprieč európskymi krajinami, spravidla ďalej citeľne rástol. Scheubelová s Fengom preto vyvodzujú, že vplyv sociálnych dávok na pokles pôrodnosti je v ostatných desaťročiach ešte významnejší, než bol v nimi skúmanom období na prelome 19. a 20. storočia.
S uvedením starobných penzií a ďalších sociálnych dávok jednoducho ľuďom odpadol zásadný motív k splodeniu dieťaťa. Rolu ratolestí, ktoré sa o vás v starobe postarajú, postupne a čoraz zreteľnejšie preberal štát, mnohokrát nazývaný práve “zaopatrovateľský”. Navyše, ako poznamenávajú Scheubelová s Fengom, pri existencii dôchodkových systémov priebežného typu je motivácia mať deti ďalej oslabená z dôvodu, že to budú deti iných rodičov, ktoré z donútenia štátu, budú zo svojich daní hradiť penziu hoci aj bezdetnému človeku. Ten, ak sa rozhodol pre bezdetnosť dobrovoľne, predstavuje v takomto systéme akéhosi čierneho pasažiera. Scheubelová s Fengom preto logicky uzatvárajú, že v čase, keď takmer celá Európa zápasí s enormným štátnym zadlžením, je potrebné prehodnotiť súčasné podoby dôchodkových systémov.
Inteligentné a bezdetné
Záťaž pre štátnu kasu ale nie je jediný závažný problém, ktorý sociálne dávky spôsobujú. V spojení s ďalšími “vynálezmi” posledných približne 150 rokov, akými sú antikoncepčné pilulky alebo legálny potrat, umožňujú plánovane prežiť bezdetný život, bez toho, aby sa človek musel ocitnúť v celibáte. Bez toho aby sa musel obávať, že sa o neho v starobe nikto nepostará. Demografi sa tak už roky pýtajú, prečo vlastne ľudia vo vyspelých spoločnostiach s rozvinutým systémom sociálneho zabezpečenia ešte deti vôbec majú. Potomok totiž v týchto spoločnostiach predstavuje čistý hospodársky náklad.
Satoshi Kanazawa z London School of Economics vo svojej štúdii tvrdí, že v niektorých sociálno-ekonomických skupinách vyspelého sveta je už bezdetnosť bežnou záležitosťou. Voľba bezdetnosti podľa neho zásadným spôsobom súvisí s výškou všeobecnej inteligencie. Čím inteligentnejší človek je, tým pravdepodobnejšie bude preferovať život bez potomstva, tvrdí Kanazawa trochu kontroverzne. Avšak svoje tvrdenia dokladá zozbieranými údajmi. Kľúčovou sociálno-ekonomickú skupinou, ktorá stále častejšie zostáva bezdetná, sú podľa jeho výskumu inteligentné ženy s nadpriemerným IQ. Pre ne je obzvlášť ťažké nájsť životného partnera, ktorý by zodpovedal ich predstavám. A vlastne partnera ani k životu nepotrebujú tak ako predtým. V 21. storočí sa bezdetnosť inteligentných žien prejavuje stále negatívnejšie. Ženy ovplyvňujú úroveň inteligencie budúcich generácií viac než muži. Synovia vraj dedia inteligenciu iba po matke, zatiaľ čo dcéry ako po matke, tak aj po otcovi. Tým pádom bezdetnosť inteligentných žien redukuje pomyselnú “inteligenciu genofondu” vyspelého sveta. To sa už odráža aj v údajoch. Jednoducho hlúpneme. A tak, ako ukazujú údaje zozbierané v ostatnom čase v Dánsku, Nórsku alebo Veľkej Británii, hlúpnuť zrejme budú aj v týchto krajinách. Navyše to nie je výhradne európska problematika.
Po viac ako sto rokov sa teda neblaho ukazuje, že systém sociálnych dávok vedie k enormnému dlhu štátov a zásadne prispieva aj k hlúpnutiu ich populácie. Ťažko ale Bismarckovi čokoľvek zazlievať, tak ďaleko určite nemohol dohliadnuť ani štátnik- vizionár jeho formátu.
Autor: Lukáš Kovanda
Zdroj: zoznam.sk
Foto: fotolia.com
