Ebolou sa nedá nakaziť. Nebozkávaj mŕtvoly, nejedz netopiere a opice.

Vraj sa jeden guinejský baník nerozdelil so svojimi príbuznými o zlato, ktoré našiel a tí ho pomocou čiernej mágie zakliali. Dostal ebolu. O podobnom prípade píše aj antropológ Jared Diamond. Spomína Gabun, zlato a ebolu. Podľa mňa sa pomýlil a myslel Guineu. Ten mýtus sa šíri po Afrike ako požiar savanou.

Prechádzame nehostinnou prírodou, bez akýchkoľvek ciest, iba kolaje v suchej červenej pieskovej zemi. Hľadáme zlaté bane, ktoré sú tu v Guinei v okolí Kankanu od nepamäti. Keď Musa z Kankánu cestoval v 14. storočí do Mekky a križoval egyptskú ríšu, mal so sebou toľko tiav naložených zlatom, že v Egypte došlo razom k znehodnoteniu meny. To boli ešte časy, keď boli peniaze na zlato naviazané…

Bane na zlato v Guinei. Zdroj: Ľubo Fellner

Máme so sebou muža z dediny a ten nám ukazuje cestu a keď už strácam nádej, že vie kam ideme, niekde uprostred buša nachádzame zlatokopecké mestečko s 3-tisíc ľuďmi. Žijú tu v hrozných podmienkach a práve tu sa od misionára dozvedám aj túto príhodu o ebole.

Kmeňové spoločnosti nie sú postavené na individuálnom úspechu jedného svojho člena, ale na celkovom prežití kmeňa či klanu a vzájomnej pomoci. U nás čosi nepochopitelné, riskuješ život , okolo teba každý týždeň v provizornych šachtách umierajú ľudia a keď zrazu nájdeš zopár nugiet zlata, máš sa o ne podeliť so svojím strýkom, ktorý v rodnej dedine popíja palmové víno. No tu je to proste tak a vybočenie z nepísaných zákonov sa trestá. Voodoo je silné a funguje (o tom píšem v TRENDe inom článku: Ožrať v krčme sa nosí, dostať sa do tranzu nie). A tak dostal mladý baník z Guiney ebolu. A tá sa rozšírila po celej krajine a postupne na celú Západnú Afriku. Bolo to v čase, keď sme tu boli my. Prechádzali sme od prameňa rieky Niger až po deltu v Nigérii. Teraz by sa dala tá cesta nazvať „Ebola tour“.

Mierime do Futa Jallon, do hôr, kde pramení rieka Niger. Odtiaľ Niger tečie na sever a zastaví ho až Sahara pri Timbuktu, kde sa stáča na juh a vlieva sa do oceánu v Guinejskom zálive v Nigérii. Je to nádherná cesta bez turistov napriek tomu, že svet o ebole ešte nerozpráva. Tuarégovia založili minulý rok na severe Mali, kam mierime, svoj vlastný štát Azawad, a tak sa oblasť neodporúča navštevovať (warning against all travel). Pri Kidale práve zastrelili dvoch francúzskych novinárov. Nestretneme ani turistu.

Turizmus, ktorý je pre Mali tretím najdôležitejším generátorom príjmov, je mŕtvy. Cestovné kancelárie razom skrachovali, banky im zobrali džípy, ktoré nedokážu splácať, lode, ktoré sa kedysi plavili s turistami do Timbuktu, využívajú v Mopti aspoň rybári. No tento prenájom neprináša zisk.

K problému terorizmu sa teraz pridala ebola. Na posratého aj hajzel spadne, tvrdí írečité slovenské príslovie. A to sa tu stalo.

V krajine Dogonov sme nenašli otvorený ani jeden hotel. Keby sme nemali vlastnú kuchárku, vlastné zásoby jedla, teda keby sme sem prišli ako backpackeri podľa Lonely planet, tak nemáme doslova čo jesť. Batôžkárov však nestretávame. Doprava totižto nefunguje, a tak sa sem nemajú ako dostať. Všade sme absolútne sami. My a domorodci. A tí nás nadšene vítajú.

Mešita Senkore v Timbuktu. Zdroj: Ľubo Fellner

Timbuktu ktoré bolo odjakživa známe nevrlosťou miestnych, veď prvému belochovi odrezali hlavu, nás víta. „Povedzte doma, že je tu krásne a že je tu mier. Pošlite ďalších turistov,“ prosia nás domáci a dokonale pózujú na fotografiách vo verajách mešít, ktoré sú pod patronátom UNESCO. Rozprávame sa s nimi o tom, ako ťažko bolo pod nadvládou Azawadu a akí sú šťastní, že ich Francois Hollande oslobodil.

Bořek je teraz v Timbuktu so mnou už štvrtý raz. Má tu svojich známych, kamarátov. V čase keď má mobil každý a na ňom fotoaparát, sú výjavy z popráv, ktoré sa diali na námestí pred mešitou Sankore, zrazu bližšie. Toto sa dnes deje v ISIS (Islamský štát Iraku a Sýrie). Brutálne zastrašovanie, teror, ktorý sa v Európe dial zrejme niekedy v stredoveku.

Teraz je však v Timbuktu pokoj. Ak vyslovene neleziete do rúk islamistom, ako tí dvaja novinári, ktorí s nimi chceli urobiť interview, tak vás všade vítajú ako spasiteľa, ako možného zachráncu. Biely muž je v Západnej Afike dnes dobrým mužom. Dokonca aj v Nigérií mám len ten najlepší pocit. Teda okrem prechodu hraníc, ale to je dlhšie úsmevné rozprávanie a o tom inokedy.

Západná Afrika od čias otrokárov nebola nikdy významným cieľom turistov. Nevyspytaľné režimy sa postupne ukľudňujú, no stále chýba infraštruktúra, niet ciest, hotelov a ak chcete vybočiť zo zabehaných trás, musíte mať prenajatý vlastný džíp, ktorý je extrémne drahý. Veľmi drahé a nulové služby. To zrovna nie je pre každého. Nikto nehovorí o konkrétnych pamiatkách a bežný človek vlastne nevie, prečo by mal do Burkina Faso, Beninu či Toga ísť. No ja osobne toto milujem. Pre skúseného cestovateľa je to úprimná atmosféra, ktorá vás zaručene dostane. Nikde inde to už totižto nenájdete. Cestovanie Západnou Afrikou patrí k opernej árii cestovania. Silné zážitky garantujem.

Západná Afrika bez turistov no s oveľa väčším šarmom. Zdroj: Ľubo Fellner

No teraz do Západnej Afriky nezavíta absolútne žiaden turista. Nielen zo Slovenska, ale doslova žiaden beloch. Dôvodom je ebola. A to je hlúposť. Tvrdím, že ebolou sa žiaden normálny turista nemôže nakaziť.

Neísť do Západnej Afriky z dôvodu nefunkčnosti služieb, to áno. No pre toho, kto chce zažiť čosi unikátne a má peniaze, je Západná Afrika práve najbližší rok tou najlepšou destináciou. Musíte mať peniaze, aby ste si zaplatili vlastný džíp, aby ste mohli bývať v tých najlepších hoteloch, ktoré vlastnia medzinárodné firmy či miestni oligarchovia a dokážu ich udržať v prevádzke napriek finančnej strate. Malé hotely sú zamknuté na petlicu a na vašej posteli je päťcentimetrová vrstva prachu. Tam spať nebudete.

No eboly sa báť nemusíte. Viem, že toto je pre vás informácia, ktorej neveríte, však?

No povedzte, prečo by inak denne lietalo British Airways či Air France do Západnej Afriky? Viete si predstaviť, že by sa jeden cestujúci nakazil v lietadle či na letisku ebolou a umrel? Myslíte si, že sú v tých aerolinkách blázni? Nie, nie sú.

To, že vy všetci máte dojem, že priletieť do Guinei znamená smrť, je druhá vec. Čítate médiá a oni, aj keď vyslovene neklamú, vyvolávajú vo vás dojem. Áno mám výhodu, že som vyštudovaný lekár, mám atestáciu z internej medicíny a cestovateľská medicína je mojím hobby. Chápem princíp, ako sa choroba prenáša, a viem, že ak dodržiavate prevenciu, nenakazíte sa.

Za dobu, čo cestujem, som prežil SARS, prasaciu, vtáčiu chrípku a čojaviem ešte aké mediálne nákazy. Vždy sa hovorilo o celosvetovej pandémii a vyhynutí ľudstva.

Má ebolu? Zdroj: Ľubo Fellner

Keby bola ebola u nás, razom by sme ju zastavili. No v Afrike, kde sa v prútenej chatrči o chorého starajú príbuzní a nejdú k lekárovi, sa choroba ľahko šíri. No vy ako turista viete, že v tejto dobe sa jednoducho o chorých Afričanov nemôžete starať, lebo nesmiete prísť do kontaktu s ich výlučkami, nemôžete ich hladkať, ošetrovať, lízať ich rany, proste teraz nemôžete v Západnej Afrike pôsobiť ako ošetrovateľ, ale budete tu chodiť tak ako vždy na svojich cestách.

Takže základom nenakaziť sa ebolou je nepomáhať? No, z mojej skúsenosti viem, že psychická podpora je často dôležitejšia. Vaša prítomnosť, iba to, že ste tam, domácich podporí viac. Dodá im nádej, neskončilo sa to úplne, bieli bohatí turisti sa vrátia a oni budú môcť opäť raz zabiť kozu a poriadne sa najesť.

Čo teda dodržiavať, aby som ebolu nedostal? Odporúča sa umývať si ruky, nechodiť teraz ruka v ruke s černochmi, nebozkávať mŕtvoly, nejesť netopiere a opice. To by ste mohli zvládnuť.

Tento článok vás neposiela v tejto dobe do Západnej Afriky. Aj keď rozhodne nebezpečnejšia pre vás je vysoká spotreba alkoholu a diaľnica do Trnavy. Len sa snažím otvoriť určité cestovateľské témy a ukázať, že veci sú trošku inak. Ebolou sa cestovateľ nemôže nakaziť!!!

Šťastné cesty želá Ľubo Fellner

Autor: Ľubo Fellner

Zdroj: trend.sk

Foto: Ľubo Fellner